Ruska Oľga Misik odsouzená

Dusan Ondrusek, na FB 17. května 2021  

 19-ročná Ruska Oľga Misik bola minulý týždeň odsúdená na 2 roky a 2 mesiace, za to, že sa – ako 17-ročná - zúčastnila na demonštrácii pri pamätníku Rachmaninova v Moskve. Na demonštrácii si sadla pred príslušníka OMON (na obr.) a nahlas mu čítala 31. článok ruskej ústavy, ktorý deklaruje právo občanov na nenásilné zhromažďovanie.Olga Misik predniesla pred súdom úchvatnú reč. Tu je niekoľko myšlienok z nej, ktoré sa oplatí prečítať a pamätať: „Ľudia sa často pýtajú: Máš strach? Pýtajú sa to najviac tí, ktorí v Rusku nežijú, lebo nechápu celkom realitu Ruska. Nepoznajú búchanie na dvere uprostred noci, zatýkanie a uväznenie bez príčiny. Neuvedomujú si pocit zúfalstva, ktorý sme nasali s materským mliekom. A tento pocit zúfalstva nás naučil žiť v beznádeji, lenže tá zároveň oslabuje strach. Strach stráca zmysel, ak nemáte žiadny vplyv na svoju budúcnosť. Nikdy som nemala strach. Cítila som zúfalstvo, beznádej, bezmocnosť, dezorientáciu, úzkosť, frustráciu, vyhorenie, ale nikdy strach. Nebála som sa, keď ozbrojenci vtrhli do nášho bytu a hrozili mi väzením. Chceli ma vystrašiť, ale ja som sa nebála. Smiala som sa a žartovala s vedomím, že v okamihu, keď sa prestanem smiať, budem stratená.“„Keď ma viezli v čiernej dodávke, myslela som na to, že tento východ slnka bude nadlho posledný, ktorý uvidím. Myslela som na svojho otca, ktorého som prvý raz v živote videla plakať. Na mamu, ktorá mi šepkala do ucha: k ničomu sa nepriznávaj. Bola som smutná a plná bolesti, ale strach som nemala.Počas posledných deviatich mesiacov (vo väzení) som však strach mala neprestajne. Od prvej noci som sa ani raz naozaj nevyspala. Každú noc som sa budila na rôzne zvuky a predstavovala som si kroky na chodbe. Zmocňovala sa ma panika pri zvuku áut prechádzajúcich pod oknom... Ktosi povedal, že je nemožné sa báť, keď človek vie, že má pravdu. Ale Rusko nás učí sa báť. Je to krajina, ktorá sa vás pokúša každý deň zabiť, a ak nie ste súčasťou systému, už ste možno mŕtvi.Samozrejme, že som sa zúčastnila protestu. Neľutujem to a som na svoje činy hrdá. V skutočnosti som však nemala na výber. Musela som urobiť to, čo bolo v mojej moci, preto nemá zmysel čokoľvek ľutovať. A keby som dostala opäť tú možnosť, urobím to znovu. Ak by mi aj hrozila poprava, urobím to znovu. Robila by som to znovu a znovu, kým by sa nezačala nejaká zmena. Hovoria, že robiť stále tie isté veci a očakávať iný výsledok je definícia šialenstva. Zrejme je nádej prejavom šialenstva. Ale nerobiť to, v čo veríte, len preto, lebo niekto vo vašom okolí si myslí, že to nemá zmysel, je iba naučená beznádej. A je lepšie byť šialenou v očiach sveta než byť bytosťou bez nádeje vo svojich vlastných očiach. ... Ale vy, ktorí ma väzníte a odmietate všetky argumenty obhajoby a prijímate všetky falošné dôkazy žalobcov, veľmi dobre viete, akého zločinu sa dopúšťate. Nemôžete však zakázať mladosť. Nemôžete zakázať slobodu. Nemôžete potlačiť pravdu.Tento súdny proces ovplyvní vaše životy oveľa viac ako môj. Ja som si vybrala, kde stojím. Je teraz na vás, aby ste si vybrali cestu, ktorou v živote pôjdete. Ak ma odsúdite, odsúdite samých seba...“„Fašistická vláda sa nikdy nejaví byť fašistickou zvnútra. Vyzerá len ako občasná a nelogická cenzúra a nejaké represie, ktoré sa vás netýkajú. Ale ja nie som v tomto procese jediná. Dnes nerozhodujete o mojom osude, rozhodujete o svojom vlastnom. Nemôžete si donekonečna klamať. Viete, o čo tu ide. Viete, kde je dobro a kde je zlo, sloboda a fašizmus, láska a nenávisť, a ak sa rozhodnete nepridať sa na správnu stranu, bude to od vás kolosálna lož. Tí, ktorí si vybrali zlo, si predplatili lístky do Haagu. Nesľubujem víťazstvo zajtra, pozajtra, o rok či o desať rokov. Ale jedného dňa zvíťazíme, lebo láska a mladosť vždy zvíťazia. Nemôžem sľúbiť, že sa toho dožijem, ale dúfam, že sa toho dožijete vy.“„Posledných deväť mesiacov bolo ťažkých a pýtala som sa sama seba, či sa mohlo niečo udiať inak. Ale to som si len nahovárala, lebo nič nemohlo byť inak. Od okamihu, keď som vzala do rúk ústavu, bol môj osud vytesaný do kameňa a ja ho prijímam s hrdosťou. Urobila som správne rozhodnutie a za také sa v totalitnom štáte vždy zaplatí vysokou cenou. Vždy som vedela, že raz skončím vo väzení. Vedela som, že to, čo som urobila, nebola hlúposť ani nešťastie či náhoda a už vôbec nie zločin. Vždy som vedela, že sa to stane, a vždy som bola pripravená. Ničím ma neprekvapíte.“„Nacistický režim jedného dňa padol, rovnako ako padne fašistický režim v Rusku. Neviem kedy, ale jedného dňa sa to stane. Posledné slová Sophie Schollovej (nemeckej študentky a protinacistickej bojovníčky, ktorú nacisti popravili v roku 1943) pred popravou boli: „Slnko stále svieti.“ Naozaj, slnko stále svieti. Spoza múrov väzenia ho nevidím, ale vždy viem, že tam je. A ak sa teraz, v týchto temných časoch, dokážeme obrátiť k svetlu, možno nie je víťazstvo až tak ďaleko.“

(Podľa Denník N, Martin M.Šimečka, 16.5.2021